Princezná a tvár vraha → 1. Kapitola

12. května 2007 v 18:22 | ♥ Dievčatko ♥ |  © Fun Fiction
Princezná a tvár vraha
1. Kapitola

Pol jedenástej večer. Ja zaspávam, ale nedarí sa mi. Bojím sa predstavy, že keď sa ráno prebudím, nebude to také aké to bolo doteraz. Neviem zaspať z toho, čo sa dneska stalo a ešte k tomu vonka zúri strašná búrka. Skúšam všetko aby som zaspala ale tá tvár ktorú som videla dneska v parku je stále pred mojimi očami. Nedá mi pokoj. Stále keď ich zatvorím objaví sa tam. Mamka mi stále radila: "Mysli na niečo pekné." Tak to skúsim aj teraz. Predstava ktorá sa mi teraz vynára z mysle, môže byť naozaj iba sen....
Na druhé ráno je po búrke. Na tvár v parku som dávno ani len nepomyslela, pretože asi za hodinku odchádzam do Přerova. Nestíham, balím posledné veci a rýchlo utekám na autobus. Vlak už čaká na nástupisku náhlivo doňho vbieham a hľadám voľné kupé. Nakoniec som jedno našla, bolo na samom konci vlaku, ale bolo voľné. Usadím sa ku oknu v smere jazdy a čakám kým sa vlak pohne. Na stanicu neprišiel nik komu by som mohla kývať preto vystrčím hlavu z okienka a keď sa vlak pomaly rozbieha zamávam výpravcovi. Ten mi kývanie opätuje a ešte sa aj usmeje. Zatváram okienko a sadám si na miesto. Som rada, že som vo vlaku už dnes, pretože som mala cestovať až o týždeň. Takto budem s mojím Peťkom o týždeň dlhšie. To, že prídem vie iba teta a babka.
Cesta ubieha rýchlo na to, že som taká rozrušená zo včerajšej príhody v parku. Asi po pol hodinke vchádza do kupé sprievodca. Je mladý vysoký a má vyšportovanú postavu. Keďže som posledné kupé vo vlaku, sadá si ku mne a kontroluje lístok. Dávame sa do reči. Zisťujem, že býva neďaleko Martina a už má dokonca aj ženu a dieťa. Bolo to vraj ale na rýchlo. Verím mu, veď má sotva 20 rokov. Po krátkej debate musí ísť. Rozlúčim sa s ním nesmelým ahoj a zahľadená na krajinu mihajúcu sa mi pred očami čakám, kým dorazím do cieľa.
Vlak prichádza do stanice Přerov. Ja stojím pri dverách a čakám, než zastane. Vystúpim a rozhliadam sa odkiaľ sa ku mne dovalí teta a sesternica, majú ma tu čakať, aby mi odniesli batožinu ku babke, lebo ja chcem ísť hneď za mojím Peťkom. Už ich vidím, ako sa ku mne blížia. Zamávam im, no oni spomalia. Pomyslím si, čo sa deje? Keď zrazu ucítim ruku na mojom ramene. Pomaly a neisto sa otáčam.
Pokračovanie nabudúce. Píšte či je to dobré či mám pokračovať Ďakujem! :)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lusesita Lusesita | Web | 12. května 2007 v 20:04 | Reagovat

Ahoj, soutěž se rozběhne za chvíli, jenom potřebuju trochu víc obrázků..=)

2 c@b!4ever:-* c@b!4ever:-* | Web | 13. května 2007 v 11:05 | Reagovat

ahoooj.mam novej desing tak mi prosim pisni na blog jakej je,jo?

3 daniela daniela | Web | 13. května 2007 v 11:58 | Reagovat

jej hezkeeeeeeeee.. pokrackoooooo

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama